Choď na obsah Choď na menu
 


     Ako básnik na svoje básne získa pekné dievča, vlastne čo len jedno, to poznáme zo seriálu. Je jasné, to je o básnikovi, ale nie všetci sú v živote básnikmi. Samozrejme, že mi nejde o jeho básničky, ale o tie dievčatá. Poviete si, aký problém, už dávno aj Cyrano zaskakoval, dá sa to zorganizovať aj dnes. Nie všetci by to považovali za čestné a tak by sa snažili po svojom. Priznávam že som sa snažil aj ja a podarilo sa mi to skoro vždy. Ale aby sme mysleli na to isté, tak to radšej vypíšem. Skoro vždy sa mi podarilo pri takomto pokuse prísť o priateľku. Nebásnici to majú ťažké. 
     Spomínam si, že mi raz po sestre odkázala spolužiačka, aby som ku nim prišiel v sobotu večer. V kulturáku bol v ten večer ples na ktorý sme sa chystali s kamarátom, ktorý mal známosti, aby nás tam dostal. Už sme boli vyfintení pred vchodom, keď som si na ten odkaz spomenul. Povedal som Mirovi, že keď je kamarát, tak pôjde so mnou, ja sa len opýtam čo chce a potom pôjdeme na ples. Nebolo mu to po chuti, ale prehovoril som ho a tak sme tam išli. Miro zostal dole a ja som vybehol po schodoch a zazvonil.
Otvorila mi jej mladšia sestra a dodnes si pamätám jej pohľad. Premerala si ma zhora až po zem. Keby to záležalo od nej, asi by mi pribuchla dvere. Potom urobila grimasu, asi akoby chcela povedať: „no ja neviem“ a bez slova ma pustila do vnútra a zavrela dvere. Bolo to v zime, mal som zimník, pod tým oblek s kravatou. Otvorila dvere do izby a postrčila dovnútra, myslím si dnes, lebo asi som tam zostal na prahu stáť.
     Môžete si predstaviť. Spolužiačka tam ležala na posteli vyzlečená, krásne navoňaná, len ruky a  nohy pri sebe, akoby v pozore. Myslím, že mala zapálené aj nejaké pekné sviečky, aby bola krajšia atmosféra. Dievča malo asi, vlastne čo asi, určite toľko skúsenosti z tejto oblasti ako ja. Príjemne tam voňalo, teda ona a aj s osvetlením si dala dosť námahy,  atmosféra ako z románu. Viem, že povedala, že rodičia išli na ples a skoro sa nevrátia. Pri najlepšej vôli si nespomeniem, ako to išlo ďalej, ale viem, že som na ňu pozeral, to bolo prvý raz čo som videl vyzlečené dievča. Fascinoval ma ten tmavý trojuholník, jej pekné prsia a pozeral som aj na jej napätú tvár. Neviem prečo som si spomenul na Mira, že tam dole čaká a niečo som asi nesúvislé povedal a bežal za ním a potom na ples. No, na zaplakanie, keby som ju bol aspoň pohladil, aby z toľkého stresu a prípravy niečo mala. Ale bol som sebec. Tak som prišiel o ďalšiu kamarátku.
     Dobre uvažujete, že asi pre takéto záležitosti som sa so žiadnou z priateliek ani nebozkal. Ale hlavné bolo to, že by to nebol pre ne ako dôvod na chválenie. Nejako som si to všetko pripomenul a vidím to, ako keby som to pred chvíľou zažil. Zdá sa mi to akosi divné, prečo to vlastne píšem, to sú len moje spomienky. Oni si to určite nepamätajú. Jedine moju prvú lásku som nestratil a to z jednoduchého a praktického dôvodu. U nej som nemal možnosť sa jej ani dotknúť a tak som nemal čo pokaziť. Tým pádom, ako sa ukazuje, sme priateľmi aj dnes. Ale to nie je koniec, aj ten básnik pokračoval.
     O ďalších priateľkách. S jednou som sa neskôr rozprával a viem, že aj ona si na ten večer pamätala, ale diskrétne sme na seba ani nežmurkli. Jedna z tých troch, lebo sa musím zasmiať a napadlo a ešte niečo. Boli sme niekde, nejaká skupina, ktorá sa začala rozpadávať na dvojice. Jeden z chlapcov, asi nie nejaký dobrý kamarát mi strčil do ruky kľúč od ich bytu. „Môžeš tam s ňou ísť, nikto nie je doma a veď vieš, kde bývam, stredný vchod, druhé poschodie.“ Jasné, že som prikývol, hoci až tak jasné mi to nebolo, ale teraz sa vypytovať? Keď na mňa čakala jedna kamarátka? Tak sme tam vyrazili, spolužiačka, ktorú som dobre poznal a o ktorej som vedel, že už má skúsenosti s kamarátom a dokonca aj s jeho bratom. Ako sa mi chválil kamarát, tak povedala staršiemu: „nerob sa hrdinom, tvoj mladší brat je lepší“ Jasné, že keď to vedel, povedala to aj jemu, lebo brat by sa tak nezhodil, aby sa tým síce mladšiemu, ale lepšiemu bratovi priznal..
    Takže to vyzeralo sľubne a išli sme. Bolo mi jasné, že dievča asi hrach preberať nechce a tak som sa tešil. Našli sme vchod, vyšli na druhé poschodie. V čo som dúfal, že na dverách bude menovka, sa rozplynulo vo vzduchu. Dvoje dverí ani na jedných značenie. Ale strčil som opatrne kľuč do jedného zámku a dalo sa otvoriť. Vtedy som sa nezaoberal teóriou pravdepodobnosti, rovnako ako aj teraz nie a nepočítal s tým, že teoreticky by sa mohlo stať, že s jedným kľúčom otvorím aj druhé dvere. Obavy boli zbytočné, lebo byt bol skutočne prázdny, tak ten správny, veď už mohlo byť okolo pol noci. Kamarátka si dala dole kabát a prebehla sa po byte .Poskákala na kolenách všetky postele a válendy a usadila sa na jednej. Chodil som za ňou z izby do izby a sledoval jej poskakovanie. Teraz už kľačala na jednej valende s pocitom spokojnej voľby. V tom sa pozrela na mňa ... a neviem čo videla, čo ju napadlo, alebo čo sa stalo... a povedala: „poď ideme preč.“ Postavila sa, zobrala si kabát, zamkli sme a išli preč. Raz som s ňou ešte rozprával, večer, keď oslavovali skončenie gymnázia na jednej chate pri jazere, kde mňa s kamarátom zavolali. Tam ale bola s kamarátom s ktorým ležali pritúlení pod dekou a nevadilo im, že okolo je aspoň tucet iných U tejto krásky, dovolím si tvrdiť, by mi ani tie najkrajšie básničky nepomohli. Aspoň sa tým utešujem.
    Ako som napriek zúfalému trpeniu prišiel o inú kamarátku, som už písal zvlášť. Tragikomédia o jednom dejstve. Pipi. Pripomeniem obsah. Bol som s peknou kamarátkou, sám a ďaleko. Akurát sme mysleli na strašne rozdielne veci. Na čo ona, to si domýšľam, podľa toho, ako bola odvážna, ale ja na celkom iné. Musel som si odskočiť robiť pipi a nevedel ako to urobiť. Katastrofa na zasmiatie, ale o kamarátku som prišiel.
 Ako som prišiel o ďalšiu kamarátku? Aspoň v tomto prípade to nepokladám za moju chybu. Stretol som ju pred domom a išla z nejakého tréningu. Bola v teplákovej súprave a vonku bola zima. Bola veselá ako vždy a tak som jej povedal, nech ide hore k nám, že sa porozprávame. Veselo sa zasmiala a išli sme. Už bolo ale vidieť, že aj za tú chvíľu vonku premrzla tak som na ňu dal deku a išla si ľahnúť na pohovku. Išiel som aj ja, prikryli sme sa a ...rozprávali. Neviem či preto, že jej bola zima, alebo že bola prepotená z tréningu, ale len sme tak ležali a povedala, že zajtra príde hneď po vyučovaní. Neprišla. Na druhý deň ju z vyučovania zobrali do nemocnie na operáciu. Takže toto, aj keď je to len výhovorka pre mňa, nepovažujem za moju vinu, hoci poznám aj ja to porekadlo “čo neurobíš dnes, mal si urobiť už dávno predtým“. Zase len na zasmiatie.
    A do tretice. To bolo zaujímavé. Bolo to v roku 1968 a akurát som sa vrátil s Mariánom a Borisom z výletu po východnom Slovensku. Na tom by nič nebolo, ale boli sme tam dlho a bez peňazí, išli stopom a už aspoň týždeň nejedli. Vrátili sme sa do Žiaru, kde sme už nebývali a stretol som kamaráta, čo ma zavolal k nemu spať. Samozrejme ma to potešilo, horšie na tom bolo, že jeho rodičia už dlhšie neboli doma. On už s kamarátmi stačil všetko zjesť a tak z jedla nebolo nič. Náš zúfalý pokus urobiť si z múky rezance a zjesť ich s lekvárom, sa nedal jesť. Ďalší deň bez jedla. Vonku sme stretli moje bývalé, a jeho terajšie spolužiačky. Jedna zostala pri mne, Peter mi dal kľúčik od bytu a tak som s ňou išiel k nemu. Kamarátka sa dokonca bez slova a mojej pomoci vyzliekla a ľahla si. Pamätám si na jej biele nohavičky s červenými bodkami a jej chĺpky. Viem, že som jej ich raz pohladil, ale na mieste, kde to bolo asi rovnako, ako pohladenie po vlasoch na hlave. Asi od hladu som nesledoval ukazovaný smer tou šípkou, či trojuholníkom. Možno, že by pomohlo, keby tam mala jablko, ako tá Eva. To by upútalo viac moju pozornosť a možno....Nemala. Jej to nič nerobilo, ja som bol hladný, mne tiež nie, tak sme hneď zistili, že nie sme kompatibilní. Rozprávať sa jej nechcelo a odišla. Až na ďalší deň, keď som prišiel domov, som sa najedol a v noci prišli Rusi. Ale čestné slovo oni s tým nič spoločné nemali a ona ich nezavolala na mňa z pomsty.
     Takže až pri týchto spomienkach prichádzam k tomu, ako sa hovorí, že „pri stole a v posteli človek nemá byť sprostým“, ale čo je pod tým myslené, to mám dojem dodnes neviem, lebo koľko ľudí, toľko predstáv. V niektorých veciach je človek asi nepolepšiteľný, alebo rovnako blbý. Takže, nebásnici to nemali a asi ani dnes nemajú ľahké.
HN 2-9
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.