Choď na obsah Choď na menu
 


     Viezol som sa autom a bol som dosť nahnevaný. Išiel som zo stavby a samozrejme, nešlo všetko tak, ako by som si prial. A to som už z mojich požiadaviek aspoň o 50% zľavil. Čo 50%? Ďaleko viac. Že musím so všetkým počítať mi začalo byť jasné, keď som sa prišiel pozrieť na vykopane základy. Napriek tomu, že som angažoval tunajšieho „konstruktora“ s veľmi veľa skúsenosťami na postavenie našej lodge, som žasol. Asi je to ten najsprávnejší vyraz. Samozrejme, že mi bolo jasné, že tomuto človekovi nemôžem dať stavebné plány, na aké som bol zvyknutý z Nemecka, preto som mu ich nakreslil tak zjednodušene, ako som len vedel a aby plány zostali prehľadné. Potom som mu ich pre istotu vysvetlil. Tiež ako a skade merať, atd. atd. Všetko mu bolo jasné, nerobil som si veľké nadeje z neho, ale preto tie zjednodušené plány a to vysvetľovanie. Keď som prišiel o dva dni, tak som žasol, ako som už uviedol. Prepracoval som  plány, aby sa dalo použiť čo najviac z toho, čo už vykopali. Bolo to jednoduchšie a možno som mu zachránil život. Robotníci by to tak či tak chceli mať zaplatené a ja by som mu tie zlé výkopy nezaplatil. Takto síce máme niečo iné, ako sme chceli, ale urobil som, čo sa dalo.
     Už niekoľko dní popršiavalo, ako je to v trópoch zvykom. Okolo stavby bolo dosť blata a samozrejme, že to bolo vidieť aj na aute. Zvlášť preto, že ku nám nevedú žiadne asfaltové cesty, teda aspoň posledný úsek nie a celkom posledný úsek na našom pozemku bol urobený buldozérom a pri tom daždi to aj tak vyzeralo. Musel som zapnúť 4x4, aby som sa vyštveral po tej ešte len blatistej ceste  až na stavbu. Musím pripomenúť, že aj keď pred nami je rovina, čo je ukončená morom, my sme už na prvom kopci a za nami nasledujú ďalšie. No a ten najvyšší ma skoro 2500 m nad morom. To tu ale skutočne  tých 2500 m nad morom aj je. No a v tých kopcoch hodne prší a keďže tie kopce sú hneď tu, tak aj tá voda z tých hôr, príde tiež hneď. To nie je ako na Dunaji, kde už je Nemecko vytopené a potom sa čaká pár dní, než príde veľká voda až do Bratislavy.
     Takže mojim najlepším nápadom v tento deň bolo  to, že než prídem na asfaltovú cestu, pôjdem do rieky, okolo ktorej tak či tak idem a trochu pobehám s autom po vode, aby sa umylo. Priznám sa, že som to už predtým robil, ale to je tu zvykom robiť a nielen pre autá, ale aj pre autobusy. Takže, nič nenormálne. Ono je to celkom príjemné, vojsť do príjemne teplej vody, ošpliechať auto, alebo sa len trochu pobrodiť. Hlavne, keď máte také dobré auto, na ktoré nedám dopustiť ani dnes, hoci už má svoje roky. Máme Isuzu trooper, čo prejde všade. Dokonca som s nim na stavbu musel vytiahnuť miešačku na betón, lebo ju tam nákladiak nevedel vytiahnuť.
     Blížil som sa na hrádzu, čo oddeľuje rieku od letiska, alebo naopak. Z tejto hrádze je vjazd do rieky. Ja som prišiel od hôr, kde je len jedna dedina, na ktorej konci sme my  a za nami pokračuje ešte horšia cesta do národného prírodného parku rozumej do džungle. Takže po tejto ceste nebola veľká premávka. Možno párkrát za deň bus a sem tam nejaké auto. Jednoducho cesta  s koncom.
     Ako som chodieval po hrádzi, vždy som videl, ako chodia nákladné autá do rieky pre štrk a pre kamene. Aby si to zjednodušili a bolo vidieť, kde je brod, tak si tam veľkými kameňmi ohraničili  jazdný pruh, kde bola najmenšia voda. Takže to bolo prehľadné a bez rizika. Zišiel som z hrádze  a blížil som sa k vode. Dal som si 4x4  a po vyjazdenej ceste som vošiel do vody a veselo som pokračoval po vode. Auto išlo ako hodinky a na to, čo som už s ním prešiel, dokonca aj v piesku na pláži, som si bol istý, že  nič nehrozí.
     Hrozilo. Keď som vchádzal do vody, ako som písal, že viac dni pršiavalo, bola vyššia voda v rieke. Síce som vchádzal po vyjazdenej ceste do vody, ale neuvedomil som si, že tie kamene, čo označovali brod nebolo vidieť. Išiel som kus pekne kolmo na prúd, až zrazu auto zastalo. Nie, žeby zhasol motor, dieslačik pekne pracoval, ale auto sa nepohlo dopredu. Žiadny problém, dal som spiatočku. Motor zabral, ale kolesá nie. Ani dopredu, ani dozadu. V tom začalo pršať. Išiel som otvoriť dvere, že vystúpim. Ľahko to nešlo, ako som povedal, bol som kolmo na prúd a voda narážala na moju stranu. Najprv som si neuvedomil, v akej hlbokej vode som a myslel som si, že dvere nemôžem otvoriť, že tam bude nejaký kameň. Tak som sa do dverí oprel poriadne až sa pootvorili. To som nemal urobiť. Do auta sa vliala voda, až som sedel vo vode a to než som zavrel dvere. Začalo pršať poriadne. Motor bežal stále. Teda aj bez veľkého premýšľania mi bolo jasné, cez dvere to skúšať nebudem, aby som sa dostal von. Tak som spustil sklo na okne a zvažoval situáciu. Z vnútra nič nezistím a ani si nepomôžem, to mi bolo už tiež jasne. Mokrý som už bol, veď som sedel vo vode. Tak som sa začal vystrkovať cez okno, čo teda nerobilo žiadne problémy. Voda bola prijemne teplá. Iba bola trochu mútna, takže som nič nevidel keď som stál vedľa auta. Akurát, ako som obchádzal auto som si všimol, ako pekne buble voda na mieste, kde sa nachádza výfuk. Držal som sa auta a skúšal som nohami, teda s topánkou zistiť, kde je nejaký kameň čo bráni tomu, aby auto mohlo ísť dopredu, ale ešte radšej dozadu. Skúšal som okolo všetkých kolies a to ako vpredu pred kolesom, tak aj vzadu za kolesom. Všetky kolesá boli voľné, žiadny kameň. Z toho logicky vyplynulo, že kameň, alebo kamene sú pod autom. Všetko pekné, ale treba to zistiť a hlavne, čo by sa s tým dalo robiť. To už pršalo tak, že bolo jedno či som nad vodou, alebo pod vodou. Tak som sa ponáral a skúšal rukou niečo dočiahnuť, nič, Ani z jednej strany ani spredu ani zozadu.
     Nezostalo nič iné, ako sa strkať nohami pod auto a to znamenalo sa celkom ponoriť. Nič jednoduché v tom prúde a dávať pozor, aby som tam nezostal, lebo hore by bolo auto, pod autom kamene, cez ktoré by to nešlo na druhu stranu, aby som sa nechal vyplaviť  a okolo voda. Ale podarilo sa. Hej, podarilo sa mi zistiť, teda potvrdiť, čo som si myslel. Auto stredom sedelo na kameňoch. Áno presne na tých veľkých kameňoch, čo označovali brod. Keďže bola vyššia voda, kamene už nebolo vidieť a niekde som vybočil z cesty a to tak šikovne, že som netrafil kamene kolesami, ale som  na ne vybehol.
     Ale to mi nič nepomohlo. Vedel som presne, kde je problém, vedel som presne čo potrebujem - dostať sa von z rieky, ale nevedel som ako. Skúšal som sa strkať nohami pod auto a pohnúť tými kameňmi. To ale bola robota, len aby som niečo robil. Bolo jasné, že keď to auto na tých kameňoch sedí, že nimi nepohnem. Poukladať kamene ku kolesám, aby som auto dostal vyššie, to by fungovalo bez problémov, ale na brehu. Nie vo vode. To iste platilo aj o použití zdviháku. Byť na brehu, tak mám tisíc nápadov, ako na to. Možno  by som vedel o tom napísať doktorskú prácu. Ale v tej rieke  ma nič nenapadalo. Nič, čo som skúšal nešlo.
     A motor stále bežal. Už prestalo aj pršať, čo je tiež pre trópy normálne. Doteraz vždy prestalo. Všimol som si, že začala stúpať voda v rieke. V tom som zbadal, že na brehu začínajú postavať chlapi z dediny. Vybral som sa k nim. Ale po prvej ich otázke, som sa zobral znovu k autu. Tá ich otázka bola ,,koľko zaplatím za pomoc. Vysvetľovať, že za pomoc sa neplatí, alebo im vysvetľovať, že nie som sprostý im platiť, lebo viem ako by to dopadlo. Vošli by do vody k autu a začali mudrovať a tým už by bol nárok na zaplatenie. Jedno či by pomohli, alebo nie. Dnes by som možno rozmýšľal inač, ale vtedy zo zlosti som sa otočil a odišiel k autu. Voda stúpala.
     Auto, keďže bolo kolmo na prúd sa začalo  pohybovať z boka na bok. Začal som rozmýšľať, že pokiaľ ešte stupne voda, možno auto tak nadľahčí, že sa posunie bokom a keď budem mať šťastie, tak to bude stačiť aby sa auto zošmyklo zo skál. Keď to bude priveľa, auto sa jednoducho prevráti. Začal som vyberať veci z auta a nosiť na breh. Veril som, že keď je tam toľko ľudí, tak mi to nepokradnú. Nepršalo, ale voda stúpala a auto sa húpalo viac a viac, ale neposunulo sa. Vliezol som do auta. Stiahol som aj sklo na druhom okne, keby sa auto prevrátilo, vždy lepšie mať dve možnosti na únik, ako jednu. Nič. Motor bežal, ale kolesa nezaberali. Auto sa povážlivo kývalo. Vyliezol som von a vybral som sa na breh, že budem pozerať kam voda auto zoberie. Čo ma stále prekvapovalo, že pri takej výške vody motor stále bežal. Neuveriteľné. Vyšiel som na breh a smutne pozeral jak Jánošík do duba. /Alebo to bol niekto iný?/ Aj z brehu bolo vidieť, že auto sa nakláňa po prúde. Už len chvíľu a niečo sa stane.
     V tom som začul zvuk auta. Pozriem na hrádzu a nebudete veriť, išiel tam veľký ťahač a to ešte aj bez návesu. Po tej ceste z dediny, ktorá končí v džungli,  išiel veľký čierny ťahač, aký poznáte z amerických filmov. Srdce mi poskočilo a rozbehol som sa na cestu. Už zostávalo len presvedčiť šoféra. Našťastie, ten bez otázok zišiel k rieke a zacúval ku mne, keď som mu vysvetlil, že mám popruhy na vytiahnutie. Neviem, ako som bol v aute a ako som tam našiel tie popruhy, ale mal som ich v rukách. Boli to popruhy len na pripevňovanie vecí na nosič na streche, ale iné nebolo.  Ponoril som sa medzi autá  a nastrčil popruhy na háky. Vliezol som zase do auta zatrúbil. Ťahač sa pohol a popruhy praskli. Vyliezol som zase von, viac zo strachu, že šofér sa už zoberie preč. Vytiahol som popruhy a pozväzoval, /asi dobre, lebo už sa nedali rozviazať ;-}/. Zas  vliezol do auta a ťahač sa pohol. A ja s ním. Stačilo trhnutie a potom už moje auto zabralo a vyšli sme obaja z rieky. Šofér zastal, otvoril som dvere, vyvalila sa voda a išiel som odopnúť  popruhy. Šoférovi som dal peniaze a on sa ešte pýtal, kam ma treba odtiahnuť. Keď som mu povedal, že nepotrebujem, že motor stále beží, nechcel veriť.
     Tak, ako by som ja nikdy neveril, že fakticky z džungle  príde také veľké auto a vytiahne ma skutočne na poslednú minútu. Ale...
 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.