Choď na obsah Choď na menu
 


      Motýle sú krásne, teda niektoré z nich. Keď ich človek vidí, ako ľahko si poletujú, má dojem, že sú hračkou vetra a letia, kam fúka vietor. Nie je to tak. Máme tu pri dome jedného veľkého, krásneho, modrého motýľa. Pravdepodobne ich bude viacej, ale vždy letí len jeden. Má svoj pravidelný okruh. Vždy sa dá stretnúť na tomto okruhu. Ťažko sa fotí a raz mi rozprával jeden Nemecko bol s jedným turistom v džungli, že zbadali takéhoto modrého motýľa. Turista si ho chcel odfotiť a Nemec sa mu zasmial, že to sa nedá, lebo motýľ je veľmi plachý. Vtedy si sadol ten motýľ turistovi na nohu a ten si ho krásne odfotil.
      Mám podobný zážitok s leguánom. Sedeli sme s jedným z Paraguaja na terase a rozprávali sa o zvieratách tu a tam. Spomenul som leguána, to je veľká, farebná jašterica a hlavu má škaredú ako drak. Ten človek povedal, že u nich to nemajú. Vtom na krásne slnečné miesto blízko nás prišiel a zastavil sa takýto leguán. Išiel som aj pre ďalekohľad a ten si ho mohol popozerať do najmenších detailov. Ale k motýľom.
      Motýle majú neuveriteľný čuch. Neuveriteľný. Chcel som napísať nos, ale neviem či majú nos. Majú taký stočený sosák, ale to nos asi nebude, hoci u slona je chobot aj nosom. To je asi ten malý rozdiel, prečo slony a motýle nepatria do jednej skupiny. Ako príklad uvediem toto. Asi dva, alebo tri razy sme v meste kúpili určitý druh dreva, na nejaký účel. Priviazali sme to na nosič na strechu a doviezli sem. Vždy, ale vždy, ešte sme nestačili vystúpiť z auta a už bolo na dreve spustu motýľov jedného druhu, čo tu normálne nevidíme.
      Určite to nebolo tým, že by stačili letieť za autom. Nie, oni prileteli tu niekde z okolia. Niekto by možno chcel tvrdiť, že môžu mať dobré oči a videli nás ako ideme s drevom, ale aj keď pripustím, že môžu mať oči tiež dobre, táto myšlienka neobstojí. Tie drevá sa tvarovo podobali na iné dosky. Takže zostaňme pri tom čuchu.
     Keď sme pri tom zraku. V škole sme sa učili, že supy nájdu zdochlinu z výšky výbornými očami. Zabudnite. Vtáci z výšky určite dobre vidia pohyb, ale zdochliny sa nehýbu. Okrem toho som videl žrať supy zdochlinu pod kríkom, čo nemohli vidieť. Takže supy nájdu zdochlinu po čuchu. Ja viem, je to divné, keď zoberieme vietor, prúdenie vzduchu a podobne. Ale nezabudnime, že aj žralok nájde podľa krvi zranenú rybu, alebo človeka a voda je tiež v pohybe, ako aj vzduch.
      Máme tu aj veľkých nočných motýľov. Zaujímavé je to, že sú tmavé a nemajú farby. Z toho vyplýva, že nočné motýle sa nepotrebujú vidieť, aby vedeli, že sú z jednej rodiny, ako je to u denných motýľov.
     Jedno je isté, že motýle obľubujú určité rastliny, teda listy. Jeden čas sme tu mali popínavé rastliny, na ktorých rástlo ovocie. Marakuja. Také žlté, ako tenisová loptička s veľmi dobrou chuťou. No a na týchto listoch kládli motýle vajíčka. Zospodu na list aj 50 kusov pekne prilepených v pravidelných tvaroch. To by tak nevadilo, kým sa z nich nestali škaredé, čierne húsenice. Keď sa potom zakuklili, tak bolo zaujímavé dotknúť sa kukly. Tá sa prudko pohla, aby odstrašila to, čo ju ruší. Potom raz ráno sa vyslobodil z kukly pekný motýľ so zrolovanými krídlami a pomaly ich rozvinoval a sušil. No a potom odletel. Nie kam ho zaveje vietor. Nie, tam kam chce on, napodiv.                            

HN 2238

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok

Obrázok


 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.