Choď na obsah Choď na menu
 


MAĎARSKÁ TUPOSŤ, ČI BEZOČIVOSŤ?


     Tieto dni, máj, jún, júl si všetci, ako vidíte, pripomíname výročie prepadnutia Slovenska v rámci Československa Maďarmi, v roku 1919. Spomíname na našich mŕtvych, ktorí ako vojaci padli proti Maďarom na území Slovenska. Spomíname aj na civilné obete, čo boli beštiálne povraždení maďarskou zberbou. Ako píšem pripomíname si toto smutné obdobie a vidíte to všade, spomienok sú plné média, pomníky z tej doby plné kvetov. Nevideli ste nič z toho? Naša hanba, zabudli sme!
     Nezabudli ale Maďari. Teraz si v Komárne zasadali maďarskí poslanci. Hej, maďarskí poslanci na oficiálnom zasadnutí na území cudzieho štátu. Treba zdôrazniť, že bez pozvania. Ale treba si hneď položiť otázku, kedy k nám prišli Maďari na pozvanie. A hneď je tu druhá otázka, či je Slovensko vlastne ešte nejaký štát. Mám dojem, že o našej samostatnosti nemôže byť ani reči, veď ako vidíte, hranice nemáme ako sa zdá, čo je podmienka štátu. Peniaze vlastné tiež nemáme. Všetko, čo je na Slovensku hodnotné je v rukách cudzincov a dokonca mafiánom podľa farby pleti by sa málokto odvážil slovensky niečo povedať (len keby ste mali funkciu na súde). Čo sa týka pozemku štátu disponuje ním v prvom rade NATO, potom EU, potom zahraniční majitelia. Sebestační tiež nie sme v ničom, tak mám dojem, že sme osamotení, ale nie samostatní.
     Ale naspäť k roku 1919 a k Maďarom. Pre spomienku pár výpisov z knihy „Slovenský prevrat“ (K. A. Medvecký) strana 319. Účtovník Prokop zvolal zhromaždenie pred príchodom maďarského vojska, kde povzbudzoval ľud, že by sa ako Slováci vzopreli maďarskému vojsku. Tamojší Žid ho po príchode Maďarov prezradil. Chytili ho a odsúdili na smrť. Rapavý Maďar ho obesil na lipu pri detvianskom kostole. Visel tri hodiny a bol sňatý, keď mu ešte kat na zápästiach prerezal žily. Iný prípad. Keď Maďari ustupovali ku Kriváň – Detve, hodil jeden z nich ručný granát do skupiny slovenských detí, hrajúcich sa na trávniku pred Dobronivou. Granát zasiahol tri deti jednej matky. Jedno bolo zabité, druhé ťažko ranené, tretie ľahko. Obličaj ťažko zraneného dieťaťa znetvorený, na očiach, nose len temné krvavé škvrny. Adolf Horvát „Slov. národ“ Mne už v Budapešti v októbri 1918 vedeli povedať sociálno demokraticky vodcovia, že ak sa odtrhneme od Maďarska, že si pre nás prídu, ale že každý exponovaný Slovák bude potom krvou plakať. Ale ako sa chovali k slovenským vojakom hovorí toto zo strany 289. V roku 1919 pri dedine Kňažice, chytili Maďari zraneného legionára. Nechcel nič prezradiť, ale so šabľou sa vrhol na Maďarov, kým zamdletý nepadol. Maďari ho vzkriesili, potom mu odrezali uši a nos, rozpárali mu brucho a strčili mu doň baganče. Dedinčania našli u neho list, kde bolo: „Milí rodičia, som chvála bohu zdravý ...“
     Za maďarskej invázie maďarofilské živly, dovtedy spacifikované, začali dvíhať hlavy mysliac si, že Československý štát je slabý. Maďarský vpád bol zastavený a naše vojsko zahájilo ofenzívu. Výzva mierovej konferencie, aby maďarská vláda zastavila nepriateľstvo, neviedla hneď k výsledkom. Maďari využívali diplomatické výhovorky, aby získali čas na rabovanie a ničenie. Maďari v obsadených dedinách donucovali mládež, vstúpiť do ich vojska. Týchto chlapcov viedli k útokom, ženúc ich dopredu. Do tyla sú im namierené pušky a guľomety starých gardistov. Cudziu, slovenskú krv prelievať, to Maďarov nikdy nebolelo. Roku 1848 tak, ako v roku 1919.
     Takže záverom k textu z knižky len toľko. Vyzerá to, že aj keď my Slováci máme krátku pamäť a sme nepoučiteľní, Maďari sú iní. Dnes sa sem prišli pripomenúť potomkovia tých, čo nás stále prepadávajú a potrebujú Slovensko, aby zase Maďarsko bolo veľké.
     Slušný človek si odpľuje (je to neslušné), ale veď sú to stále rovnakí Maďari. Lenže toto ničnerobenie nahráva Maďarom!!!
 


 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.