Choď na obsah Choď na menu
 


      Raz, ako malý chlapec, možno 6 ročný, som sa naháňal so súrodencami  v byte a hrali sme sa na schovávačku. Rodičia neboli doma, tak boli skoro neobmedzené možnosti. Ku koncu hry, lebo potom hneď skončila, som vliezol pod gauč, čo som považoval za dobrú skrýšu. Pod gaučom nebolo nič, akurát parkety, po ktorých sa dalo dobre šuchnúť až dozadu. To som aj urobil. Celkom vzadu ležal na parketách aj elektricky predlžovací kábel. Ten bol trochu iný, ako sa používajú dnes. To bol kábel, ktorý mal na vrchu obal akoby z látky. To by ale ako taký problém nebol. Problém u tohto predlžováka spočíval v tom, že bol nadpájaný. Že to bolo niekedy urobené dobre a aj spojenie omotané izolačnou páskou, o tom nepochybujem. Ale časom, možno, že som tomu pri podobnej príležitosti, ako teraz pomohol, jednoducho tam boli nezaizolované drôty. Ako som sa tam teraz šmátral aj rukami, chytil som drôt do ruky a nemohol som ho pustiť. Ležal som tam, pod tým gaučom a vrieskal. Súrodenci hore nič nevideli, ale volali ma, aby som vyliezol. Ale to nešlo. Nešlo pustiť kábel a elektrický prúd ma doslova paralyzoval. Triaslo so mnou, do toho som vrieskal, no zážitok. Dopadlo to dobre, potom sa mi podarilo kábel pustiť, mal som síce spálenú ruku, ale zato susedia, kde sme zazvonili, ma utíšili a vec bola zabudnutá.
      Nie celkom. Dobrých pár desiatok rokov neskôr, sme bývali v Strednej Amerike a postavili sme si náš areál, bokom od mesta. Chceli sme mať kľud, prírodu a žiť aj keď v rodinnom dome, v meste pri domácich sa jednoducho pre rozdielnosť poňatia života  a iného životného štýlu nedá. Tak sme sa rozhodli byť trochu bokom. Na to sme doplatili v tom zmysle, že aj keď som bol osobne overovať ako to bude s prípojkou elektriny pre nás, bol som uistený, že teda, keď to nebude už dnes, tak hneď zajtra ráno. Než sa urobila tá prípojka ušlo 8 rokov. Dôležitá je tu tá skutočnosť, že v čase, o ktorom píšem, ale elektrika v dome nebola.
      Zobudil som sa v noci. Z postele som mal výhľad priamo na okno a dvere, ktoré boli vždy otvorené. Takže aj v noci, keďže vonku je väčšinou svetlejšie som videl okno ako svetlejšie a cez dvere, lebo v druhej miestnosti sú veľké okná a tým pádom tam bolo tiež svetlejšie. Zobudil som sa a pozrel ako zvyčajne. Nič zvláštne. Manželka spala vedľa mňa. Pravdepodobne som asi znovu zaspal, lebo som sa znovu na niečo zobudil. Boli to nejaké zvuky. Povedal by som niečo s vysokou frekvenciou, niečo skoro až ku pískaniu. Spomínal som si na to, ako na niečo, čo mi pripomínalo reč delfínov, aj keď oni vydávajú veľa rozličných zvukov. Pozrel som sa smerom na dvere a tie boli skoro celkom zavreté. Bolo tam vidieť len úzky  svetlejší pás. Potom som sa pozrel viac doprava, smerom od okna a dverí a niečo som tam zbadal.
      Musím podotknúť, že to bolo v noci, svetlo som zažať nemohol, to by som musel ísť spustiť generátor, baterku som možno mal po ruke, ale tá ma ani nenapadla. Pri nohách postele stáli  najmenej tri postavy. Dve boli nízke, malé, ale jedna bola podstatne vyššia. Bolo ich vidieť ako bledo šede, teda pomerne dobre viditeľné. Niečo podobné, ako bolo vidieť okno, respektíve svetlo, ktoré vnikalo cez okno. Tie zvuky, čo som počul,  som hneď priradil k týmto osobám. Ďalej medzi sebou komunikovali a dívali sa na mňa. Určite zistili, že som sa zobudil. Čo do výzoru tých osôb nemusím snáď ani veľa písať. Nemali žiadne oblečenie v našom  zmysle, prevládala  len jednotná strieborno šedá farba. Čo bolo na nich najzaujímavejšie, popri ich malej výške boli ich veľké hlavy. Veľké hlavy s veľkými očami. Nevidel som, žeby boli robili nejaké pohyby, len tam tak stáli. Na žiadny pád nemali nič na sebe, čo by vyzeralo, že sa dá vyzliecť. Možno boli v nejakej kombinéze, nespomínam si, že by som to vedel určiť. Nemohli sme sa dlho na seba pozerať, ale že vydávali cely čas nejaké zvuky si pamätám. Určite nemohli prísť s nepriateľským úmyslom a tiež mi zostalo záhadou, prečo ma nezobudili naše psy, ktoré boli okolo domu vonku. No na každý pád, moja reakcia bola asi aj pre nich neočakávaná. Keby som bol uvažoval inač, mohol som sa snáď veľa dozvedieť, keď si to panstvo dalo tu námahu nás navštíviť na takom odľahlom mieste.
      Možno im vyhovovalo, že dom a okolie nebolo zaťažené elektrickým napätím, možno ich prekvapilo keď leteli, že zbadali náš areál na kraji džungle. Neviem, nepovedali mi to a to mojou vinou. Keď som si dal v hlave všetky tieto veci čo som videl dohromady, tak som ako je to u ľudí zvykom, z celkom jasných veci urobil celkom falošný uzáver. Miesto toho, aby na napadlo ich slušne pozdraviť a slušne sa opýtať, či som ich neprekvapil a či im nevadí, že sme ich neprivítali, napadlo ma niečo celkom iné. Iné a viac praktické, čo sa v tejto oblasti berie ako samozrejmosť. V hlave mi preblesklo - revolver. Revolver preto, lebo ho mám vždy na nočnom stolíku a tiež asi preto, lebo ma panstvo predsa len vystrašilo. Ten revolver ma skutočne napadol na zlomok sekundy, ale asi to stačilo, aby si naši návštevníci uvedomili situáciu a urobili o mne predstavu. S takou reakciou určite nepočítali, ale asi si neuvedomili, na ktorom kontinente sa nachádzajú a že v Amerike zdivejú aj normálni ľudia.
      Takže zareagovali presne na vzniknutú situáciu. Než som sa otočil, aby som sa natiahol za revolverom bol som paralyzovaný presne tak, ako to bolo vtedy, keď som do ruky chytil ten elektrický kábel. Teraz som akurát nereval, ale nemohol som sa pohnúť. Cítil som, že nemôžem nič robiť a jasne som si uvedomoval, čo to so mnou je. Za ako dlho to prestalo, neviem. Keď to prestalo a zase bolo všetko v poriadku, poobzeral som sa dookola. Manželka spala, dvere boli zase otvorené a bola tma. Všetko celkom normálne. Ležal som a uvažoval nad všetkým, ale musel som rýchlo zaspať.
      Ráno som to rozprával manželke a tá sa pýtala, prečo som ju nezobudil. Prečo? Pred tým nič nebolo, keď tam boli oni, tak sa nedalo a potom už zase nebolo prečo.
Je mi jasné, že viackrát k nám, taká návšteva nepríde, ani za nasledujúce roky skutočne neprišli. Škoda, chcel som od nich kúpiť, alebo vymeniť staršie ojazdené UFO, aby som si mohol vždy, keď je tu noc, zaletieť do Európy. Snáď na budúce?
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.