Choď na obsah Choď na menu
 


     Čítam jednu knihu. Už som ju čítal aj predtým, ale teraz ju čítam akosi pomalšie. Volá sa ,,Andělé smrti“ od Michael Shaara. Podľa úvodu „je to najlepší román o občianskej vojne, ktorý bol kedy napísaný.“ Aha, aká občianska vojna? Tých bolo vo svete neúrekom a stále sa nejaké nájdu. No ide tu o USA a ich občiansku vojnu. Dovolím si tvrdiť, že to bola jediná kompletne vyhraná vojna, ktorú viedli USA doteraz. Tragické na tom je už len to, že v tejto ich vojne vyhrala, dá sa povedať, len polovička obyvateľstva. Ešte viac tragické na tom je, že tá horšia. Keď som ako chlapec čítal známu knihu - teda 2 diely - Juh proti Severu, nepáčil sa mi názov. Nejako by mi lepšie pasovalo ,,Sever proti Juhu,“ ale čo sa dá robiť. Bojoval skutočne Juh ako proti Severu. Počítam, že dnes by Sever nazval tých z Juhu teroristami - to robí ten vývoj a politická potreba. No vtedy to boli len povstalci. A ešte niečo. Určite sa pýtate no a čo s tým, dočerta s takou starou históriou. Tu je treba to trochu spresniť. Každý určite vie, že keď civilizovaní novo osídlenci v Amerike vyvražďovali Indiánov, tak už sa poznali pušky, revolvery a delá. Jasné. No a táto občianska vojna vznikla až potom. Aj mne bolo jasné, že táto občianska vojna sa neviedla v období, kedy sa narodil Kristus, ale zdalo sa mi to aj tak veľmi dávno, aby sa nad tým človek zamyslel. Ale nie, pozor, mýlil som sa a určite aj vy. Táto občianska vojna bola len 50 rokov pred 1.svetovou vojnou. Aha! Teraz je to trosku jasnejšie. No a ta pointa? Aj keď sa potom občianska vojna politicky odôvodňovala a zjednodušovala, že tu išlo o zrušenie otroctva, celkom tak to až nebolo. Takže, napriek tomu ešte 50 rokov pred prvou svetovou vojnou, bolo v USA otroctvo. Dobré, že? No a to, že ešte až do roku 1980 mali problémy černosi, keď sa chceli ubytovať v USA v hoteloch, ani nehovorím. Že tam ešte aj dnes veľa ľudí hľadá rýchlo možnosť si ísť umyť ruky, keď si musel podať ruku s černochom, je vec, o ktorej sa nehovorí. Prečo som takto odbočil? Už si spomínam, to keď príde nejaká rada, alebo výčitka z USA, aby ste si uvedomili, od koho to prichádza. Ale vráťme sa k tej občianskej vojne.
      Niečo z knihy o povstaleckej armáde - teda tej z Juhu. Celá armáda čítala 70.000 mužov. Tvorili ju rebeli a dobrovoľníci. Väčšinou nedostávali žiadny žold a obvykle boli vyzbrojení tým, čo sa im samotným podarilo zohnať. Bola to armáda pozoruhodnej jednoty, ktorá paradoxne bojovala proti zjednoteniu. Jej mužstvo bolo typickou vzorkou anglosaských protestantov.
„Ačkoliv v ní bojovala spousta mužů, kteří neumněli číst a psát, všichni mluvili anglicky. Mněli zhodné zvyky a společnou víru a dokázali zvítězit nad těmi, kteří si nad nimi připadali nadřazení.
      Armáda Unie-Severu představovala různorodou masu mužů, navzájem si naprosto nepodobných. Byli v ní lidé různých národností, jazyku i vyznání a mnozí z nich vůbec nemluvili anglicky.“
      Keby sme si to premietli do dnešnej doby a do Európy, bolo by to, ako keby za jednotu Európy išli bojovať všetci, Turci, Arabi, Aziati a podobne, čo žijú v Európe. Jasne, že by bojovali s nejakými vodcami, politikmi z Európy, ale tí by boli takí, čo by prísľubmi motivovali túto „triedu.“ Určite by im nesľúbili odsun do vlastných štátov, či kontinentov. Samozrejme, že by sa to nejako odrazilo, keby vyhrali. No a v USA vyhral Sever s takýmito ľuďmi a teda s politikmi, ktorí počítali s takýmito ľuďmi.
      Skúsim, zase niečo nájsť, čo som tým chcel vlastne povedať. Asi to, že je asi tradíciou, aby sa ľudia v USA nezaoberali politikou, lebo na to teda ani nemajú, ale jednoducho si vyberajú vodcov a politikov podľa ich výzoru, podľa ich vystupovania, podľa toho, ako dokážu strhnúť ostatných so sebou. Preto ich ani nezaujíma, kam budú strhnutí, až sa niekedy zamyslia, či by nemali voliť niekoho viac populárneho. Čo má ten v pláne, ich zase nezaujíma. Takže, toto by akosi dávalo výpoveď o politike, žiaľbohu aj zahraničnej USA. Samozrejme, tieto americké typy málokedy vedia nadchnúť aj v zahraničí. Tam ich viac počúvajú a snažia sa pochopiť, čo ten človek plánuje a prečo sa montuje aj do iných štátov. No a hneď sú tu rozpory. Preto tie rozpory medzi myslením v Amerike a v Európe. No a k tomu tradícia, to bude asi tou „demokraciou,“ že keď niektorý prezident chce robiť iné, ako to pasuje tým najrovnejším, tak ho nechajú zastreliť.
      No, ale vráťme sa trochu naspäť ku knihe. Táto pojednáva o bitke pri Gettysburgu. Južania dostali na frak a je považovaná za jednu z najrozhodnejších bitiek v tej občianskej vojne. A teraz tá zaujímavosť. Samozrejme že Južania, pod vedením generála Leea, vo svojej armáde nemali černochov. To by im princíp nedovolil, lebo vojna proti severu, bola záležitosť prestíže, bolo to v zaujme 11 južných štátov, ktoré sa odtrhli a chceli byť separátne. Prečo, už som naznačil. Juh, to boli Európania, čo Európanmi zostali aj v Amerike, anglickí Európania, so svojimi manierami, náboženstvom, tradíciou. Sever, to bola tá nekultúrna, nekontrolovateľná cháska, čo si urobila tisíce cirkví, hnala sa za dobrodružstvom a peniazmi.
No ale zase naspäť. Dôležité je vedieť, že generál Lee, vo svojej armáde černochov nemal. /Sever tiež nie, lebo tam ich ani veľa nebolo./ Minule som čítal na internete jednu zaujímavú príhodu. V USA sa pred nedávnom na nejakej univerzite stal nejaký úraz a jeden študent zostal v bezvedomí. Neskôr v nemocnici začal v bezvedomí komentovať jednu vojnu s neuveriteľnými detailmi a aj menami zúčastnených. Jeho spolužiakov to zaujalo a začali okolo toho zisťovať, čo to môže byť a o akú vojnu s jedná. Porovnaním zistili, že ich kolega študent, rozpráva o bitke medzi Juhom a Severom. O bitke, čo sa spomína v tejto knižke. Ten študent bol v tej bitke na strane Juhu a podľa presností, čo uviedol z boja, zistili, že musel byť v blízkosti generála Leea. Študenti zistili, že bol jeden z pobočníkov generála, zistili tým pádom aj meno tohto pobočníka. Dokázali z historických záznamov aj zistiť, kde sa naposledy pobočník nachádzal, kým sa stratil v boji, teda zahynul. Tento študent sa v bezvedomí tak preniesol do svojho života v uvedenom boji, že keď sa prebral, tak okamžite žiadal vyhodiť z nemocničnej izby černošskú ošetrovateľku. Najzaujímavejšie na tomto všetkom je aj to, že zranený študent je tiež černoch.
      Zaujímavé, nie? Tiež je zaujímavé porovnať spôsob boja v tej dobe. Jednoznačne je isté, že vo vojnách, či voľakedy, či teraz, sú životy vojakov nezaujímavé. Najviac človeka zarazí, že najviac vojakov, tak ako aj teraz, zahynie pre sprostosť svojich neschopných veliteľov. No voľakedy, keď kráľ poslal najprv do boja pešiakov ako prvých a potom poslal po nich do boja svoju jazdu, čo prevalcovala svojich vlastných pešiakov odzadu, to sa berie ako historická kuriozita a kráľ si to mohol dovoliť. Dnes zase vedia velitelia všetko zdôvodniť, aj Vietnam, aj Irak. A nič sa nedeje. Z toho vyplýva, že aj dnešní prezidenti a velitelia, nie sú múdrejší, ako ti sprostejší králi, čo prehrali voľakedy, ale majú tak isto zaručenú imunitu, hoci teraz to ide všetko z peňazí štátu a nie ako voľakedy, keď veľkú časť bitiek financoval kráľ. Problém pre ľudstvo je z dnešných bojov jasné. Voľakedy víťazili šikovnejší, silnejší, keď sa bojovalo muž, proti mužovi. Lepšie gény prechádzali do ďalšej generácie. Dnes zvíťazí aj posledný kretén, čo je schopný postláčať pár gombíkov. A to je zlé.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.