Choď na obsah Choď na menu
 


     Človek sa nerodí  hrdinom. Človeka urobí hrdinom situácia. Hrdinovia, keby mali čas na rozmyslenie, máloktorý by  urobil to isté ešte raz, aby sa  stal hrdinom.
Môže byť.
     Načo o tom špekulovať, je veľa ľudí čo niečo urobia za čo ich niekto nazve hrdinom, čo by sa im ale určite nepáčilo. Neurobili to preto, aby sa stali hrdinom, ale že to vyžadovala situácia. Možno, že by za to prijali poďakovanie a čakali by, že im to ten druhý v podobnej situácii oplatí. Pokiaľ to prežijú.
     Bolo pár dní po novom roku, keď som očakával, že poobede príde ku nám sused a zároveň priateľ. Urobil som mu nejaký nákres, podľa ktorého chcel prestavať jeden malý objekt. Mal prísť poobede, tak som doobeda pracoval s kosačkou trávy a poobede som ho chcel čakať. Na obed som si len odskočil taký špinavý, niečo zjedol a išiel som pokračovať. Manželka mi hovorí, aby som už nešiel, že ma prísť ten priateľ. Nikdy som mu netelefonoval a vtedy priniesla manželka telefón, vyťukala jeho číslo a dala mi ho. Pripomenul som priateľovi, že chcel dnes prísť. Potvrdil, že po práci príde. Ale mal som v úmysle urobiť ešte viac a okrem toho som mal ten krovinorez celkom nový, tak to robilo radosť s ním robiť. Tak som išiel pokračovať. Tento raz ale ďalej od domu smerom k džungli.
     Robil som pri potoku, potom som sa presúval ďalej a do svahu. Svah bol veľmi strmý, kde sa už samo o sebe ťažko udržiavala rovnováha. Dolial som benzín a pokračoval v práci. Urobil som možno 4-5 štvorcových metrov, keď ma niečo upútalo, dnes by som povedal, že na mňa niekto pískol, ináč by som pre hluk nepočul. Zdvihol som hlavu, pozrel sa do svahu a asi 2m predo mnou som videl v policajnej pozícii proti mne dvoch mužov a mierili na mňa pištoľami. Mužov som si pozrel len krátko, nejako som nevedel odtrhnúť pohľad od hlavní tých pištolí. Ten jeden kývol s pištoľou na stranu, pozrel som tam a zľava stál ďalší s pištoľou. Ten mi zrazil päsťou okuliare a podrazil na zem. Ešte predtým ani si nespomínam ako, pravdepodobne mi niektorý z nich rozopol popruh, že krovinorez spadol. Počítam, že som v prekvapení a zľaknutí asi vypol motor.
     Mal som dojem, že sú to policajti v civile, slušne oblečení a aj podľa pištolí a že v okolí niekoho hľadajú. Neďaleko je väzenie a často odtiaľ utekajú väzni. Na každý pád som to aj spomenul neskôr pri vyšetrovaní a asi som tým vzbudil pozornosť policajtov, lebo viac sa venovali vyšetrovaniu okolo mojej osoby, ako po kriminálnikoch. Vychádzali asi z toho, že asi mám niečo na svedomí, že by ma mohli hľadať policajti. Ja som tým chcel naznačiť, že to boli policajti, čo si prilepšujú k platom, alebo bývalí policajti. Stačil som si u jedného z tých troch všimnúť, že bol podobný, stolárovi, ktorý ma podviedol a musel som sa s nim súdiť.  Týždeň pred týmto prepadom mi musel vrátiť peniaze.
     Ležal som na zemi, tvárou k zemi, jeden mi držal nohy a jeden ruky. Prehľadali mi vrecká. Nemal som ale žiadnu zbraň. Normálne nosievam revolver, ale vtedy som nemal. Ďalšia náhoda. Ale aj tak by som nemal šancu ho použiť, hoci asi by som sa o to pokúsil. Bol som veľmi prekvapený a teda v nevýhode. Jeden mi držal pištoľ na zátylku. Neviem, ale bolo mi jasné, že nestrelí. Takto nie, to by sa zašpinil. Mal som  dojem, že by ho zašpinil obsah z mojej hlavy. Počul som, že dvaja išli nabok a radili sa. Teraz boli asi prekvapení oni.
     Dnes si viem predstaviť, že počítali, že mám pištoľ. Tým sa na súde oháňal aj ten stolár, že som ich kontroloval ozbrojený. Pritom pri sude spomínal, že som vždy mal pištoľ, ale ja som mal len revolver. Pri súde som to nekomentoval, tak im asi sľúbil, že sa u mňa dostanú k drahej zbrani. Viem si predstaviť, že by ma s mojou zbraňou zastrelili a ušli. Stalo by to za to. Možno, že im ešte aj niečo stolár priplatil.
     No, nemal som zbraň a nevedeli čo ďalej. Počul som, že povedali „ona bala“, teda ako jeden výstrel. Neviem, nevadilo mi to, mám dojem, že som už mal v hlave prázdno a jasno. Spamätal som sa keď, mi ten jeden dal pištoľ preč od zátylku. Vtedy som čakal výstrel, cítil som akési aj napätie, ale aj vzdanie sa. Nenarobil som si do nohavíc, strach som už nemal. Už som sa cítil mŕtvym. Ten mi ale vrazil pištoľ do úst. Dnes som asi hrdinom, ale to som si bol istý, že do úst mi strieľať nebude, stále som to nejako spájal s tým, že by sa postriekal a na to boli moc dobre oblečení. Pokiaľ si spomínam, rifle a košele, celkovo do  modrošeda.
     Tu sú bandy, ale to sú vychudnutí, nafetovaní, potetovaní výrastkovia. Nie, toto boli iní. Títo prišli cieľavedome so zámerom. Chceli vedieť, koľko je v dome ľudí a koľko tam je zbraní, peňazí a zlata. Keď mi vybral pištoľ z úst, povedal som, že neviem, koľko ľudí, lebo už dlho pracujem. Povedal, že vie od kedy pracujem, tak ma museli už dlhšie pozorovať. Blízko pri dome, kde som robil doobeda sa ma báli napadnúť. Povedal som, že peňazí trochu máme, ale veľa nie, že si vždy vyberáme z banky. O zbraniach som povedal, že mám dva revolvery, čo teda bola vtedy pravda. Keď si teraz zoberiem, že vedeli nepresne, že mám pištoľ, tak mi neverili. Začali mi  rozväzovať veľké topánky - kanady. To mi bolo jasné, že nepočítajú s tým, že ich ešte budem potrebovať. Hovorím im, že im budú veľké. Oni z nich vytiahli šnúrky a zviazali nohy a ruky vzadu. Na čele som mal šatku, tú mi previazali cez oči.
     Zase sa radili a počul som kroky preč. Jeden zostal  u mňa s pištoľou. Občas do mňa s ňou buchol, asi aby sa presvedčil, či ešte vôbec žijem. Bol som ticho.  Predtým som skúsil niečo povedať, ale kopol do mňa, tak som to znovu neskúšal. Za nejaký čas sa vrátili ostatní a začali ma kopať. Skúšal som sa tak otáčať a spúšťať ruky, aby mi nerozkopali vnútornosti. Kopali ma už aj predtým. Teraz som cítil, že niečo na mňa lejú a hneď som zacítil čo, benzín  čo som mal v kanistre. Hneď sa pýtali znovu na ľudí, zlato, zbrane, to čo ich zaujímalo. Opakoval som to isté. Nepodarilo sa im dozvedieť, že  v dome je len manželka s malým psom.
     Jasne som si uvedomil, že keď ma zapália, musím chvíľu počkať (neviem, či by sa to dalo, ale tak som uvažoval) a určite za chvíľu prehoria šnúrky  na nohách a potom sa musím kotúľať dole svahom k potôčiku. Hneď mi bolo jasné, že by po mne strieľali, ale to by bolo len lepšie. Počul som škrtnúť zapaľovač, ale asi bol ďaleko a nemali záujem, aspoň zatiaľ, ma zapáliť. Dokopali ma, vykrúcali mi prsty na rukách, ale opakoval som to isté. Dokonca som sa ponúkol, že pôjdem dole a donesiem im tie peniaze a revolvery. Nepristúpili na tento návrh.
     Zase odišli a zostal so mnou jeden. Tak zvláštne si odpľuval medzi zuby, že to bolo skoro ako písknutie. Podľa toho  by som ho okamžite  spoznal. Nemám poňatie, ako išiel čas. Zase sa vrátili, tí čo chodili asi k domu a pokúšali sa nejako niečo zistiť. Kopanie, pištoľ do úst, vytáčanie prstov, to som už vedel, čo ma čaká. Ale teraz som počul, že skúšajú naštartovať krovinorez. Povedali mi, že mi idú s nim  odseknúť ruky. Viac krát skúšali naštartovať, ale niekto držal nado mnou ochrannú ruku, lebo našťastie nenaskočil. Neviem vlastne prečo, inač naskakoval na prvý raz. Vtedy som cítil, že mi prichádza zle od žalúdka. Našťastie z toho nič nebolo, nenaskočil napriek snaženiu. To už prešlo pár hodín.
     Medzi tým mi ten, čo strážil povedal, že už zabili dole moju manželku. Povedal som, že som nepočul výstrel. Vysvetlil mi, že nožom. No asi som tomu vtedy neveril. Nedržali by ma živého a ešte jeden, aby ma strážil. Využil som to a začal rozprávať s tým, čo ma strážil. To som už začal rozmýšľať a bolo mi jasné, čo sa doporučuje, je skúsiť nadviazať kontakt s únoscami. No nedozvedel som sa nic. Povedal, že sú z Nikaragui, to aby zmiatol stopu. Pochválil sa, že zabil už dvoch ľudí. Musel to byť ale asi druhý strážca, lebo jeden, keď som mal pištoľ v ústach sa pýtal, či som ho videl v meste. Keď ju vybral, povedal som, že ma nezaujíma jeho ksicht. Vtedy som si uvedomil, že si nie je istý, či som ho  stačil poznať. Teda bol to niekto, s kým som sa stretol. Ale ako som hovoril, pred nejakým časom prišiel stolár so šiestimi ľuďmi montovať 6  dverí, takže tam už musel byť niektorý z týchto, aby si pozreli situáciu.

      Zaujímavé, že sa  nevlámali do nového domu. Keby chceli len kradnúť, tam by tiež niečo našli, ale vedeli, čo tam je. To potvrdzuje stále moju teóriu, že to boli zaplatení ľudia od stolára. Raz keď sa vrátili a zostali pri mne, o chvíľu som počul, že jeden odišiel a o chvíľu som v diaľke počul, že tam naštartoval krovinorez. Chceli asi vzbudiť dojem, že pracujem niekde ďaleko, vyššie. Lebo hodiny utekali. Potom mi začali rozväzovať nohy. Zviazali ich tak, aby som mohol robiť malé kroky. Potom ma postavili a každý z jednej strany ma so zviazanými rukami, zaviazanými očami ťahali, vliekli do kopca smerom k ceste. Rozmýšľal  som, že ma idú dotiahnuť k domu a s pištoľou na hlave si vynútiť vstup do domu. Toto ma veľmi netrápilo. S manželkou sme boli dohodnutí, že keby sa stal takýto prepad a privliekli by ma, že ma zastrelia, tak mala odpovedať: „zastreľte ho, nech mám pokoj.“ Počítali sme, že to by kriminálnikov tak prekvapilo, aby mala čas sa skryť, zobrať zbraň, alebo zavolať políciu. To by už nejako dopadlo.

                                                         POKRAČOVANIE

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.