Choď na obsah Choď na menu
 


      Napadlo ma, že som nerozprával na túto tému. Pritom taká samozrejmá téma. Nič nie je prirodzenejšie ako smrť. Voľakedy sa žilo bližšie so smrťou. Veď ľudia zomierali doma. Králi mali dokonca okolo seba veľa ľudí, čo sledovali ich umieranie. Ich smrť a zomieranie bolo verejnou záležitosťou. Indiáni, keď už cítili, že prišiel ich čas, zobrali sa do lesa, sadli si ku stromu a o chvíľu zomreli.
      Dobre, potom cirkev strachom z pekla urobila ľuďom peklo na zemi a zostal strach. To už nie strach zo smrti, ale strach z pekla. Veď medzi nami, kto už je čistý ako tá ľalia, že by ho mali čakať s červeným kobercom pred nebeskou bránou? No a preto ten zakotvený strach so smrti.
      Je ale rozdielne strach zo smrti a strach zo zomierania. Ten strach zo smrti obsahuje tú nevedomosť, čo nás čaká potom, peklo, nebo, alebo tá čistiareň? Strach zo zomierania, je už iné. Kto by si želal dlhé a bolestivé zomieranie? Asi nikto, to verím. Napadá ma tu jeden paradox. Zase v spojení s cirkvou. Cirkev rada tvrdí: ,,Keď Pán Boh chce. Pán Boh si povolá k sebe" atď. Čo tým chcem povedať? Že uznávajú rozhodnutie zhora vo veci smrti. Pritom je zaujímavé, že keď je napríklad aj pápež chorý, ide do nemocnice a ešte sa za neho modlia. Tam už neplatí to rozhodnutie zhora? Asi nie. Dobre, nič proti tomu nemám, ale keď cirkev uhýba takýmto smerom božiemu želaniu, prečo potom na druhej strane neuznajú, že človek, ktorý trpí nevyliečiteľnou chorobou a teda už rozhodnutie zhora padlo, cirkev nesúhlasí, aby sa tomu trpiacemu pomohlo skôr sa stretnúť s tým hore. Uľahčiť mu trápenie. To je podľa mňa falošnosť.
      Pápež, keď už nemohol dýchať a šéf sa na neho už tešil, tak ho napoja na umelé dýchanie. Pritom človek, čo už vzdal, teší sa, že sa smrťou zbaví bolesti, veď nemá už tak či tak žiadnu šancu, možno len nejaký čas trápenia, tak tam cirkev odmieta urýchlenie smrti. Len ten hore má právo zobrať život. Súhlas, ale on ho už zobral tou nevyliečiteľnou chorobou. A keď len ten hore ten život zobrať môže, tak nejaký technický prístroj v nemocnici môže dať pápežovi ďalší život? Dostali sa ,,umele pľúca a ostatné prístroje už na úroveň Boha? Asi hej, aj keď to cirkev tak nevidí. No nechajme cirkev cirkvou.
      Neviem prečo, alebo odkiaľ to viem, ale pre mňa je pocit umierania a smrti celkom jasný a blízky. Viem to tak, ako by som to už prežil v niektorom živote. A viem to aj presne popísať. Je to pocit, ako keď visíš zavesený na okne v 20. poschodí - samozrejme z vonku do ulice.:-)  Vieš, že pod sebou máš len prázdnotu a visíš za ruky. Presne vieš, že to chvíľu vydržíš, vieš, že sa nechceš pustiť. Chvíľami si myslíš, že ešte niekto príde a vytiahne ťa hore, ale hneď to aj zaženieš, vieš, že už sa to nedá. Cítiš, že už prišiel čas smrti, ale ruky ešte držia. Ešte vládzeš. Vieš, že uvoľnenie rúk  a nasleduje pád. To pustenie, to vzdanie sa, to sa už nebude dať zmeniť. Tým to bude končiť. Ale ešte sa držíš, cítiš, ako ruky bolia, nohami sa snažíš niečoho zachytiť, ale nie je šanca. Zase si to uvedomuješ a uvoľňuješ sa, Nemáš už strach, ale ešte sa nepúšťaš. Ešte ťa napadne, že pre tých ostatných sa nič nemení, to je len tvoja záležitosť. Len tvoja.
      Potom ti to príde, načo sa ešte trápiť? Načo to odďaľovať? Prečo si to kaziť? Nadýchneš sa, zavrieš oči a pustíš sa. Pocítiš úľavu,  to napätie, tie kŕče odišli okamžite a zrazu cítiš, ten let. Ten let vzduchom, cítiš vietor okolo seba a zrazu už nechápeš, prečo si sa tak dlho zbytočne trápil. Všetko je preč, zostala tá voľnosť, ten let, to neskutočné uvoľnenie  a ten krásny pocit po tom rozhodnutí pustiť sa. To rozhodnutie už sa pustiť bolo ťažké a o to je teraz ľahšie, že si sa rozhodol, už nejde o nič. Už netreba rozmýšľať, už je rozhodnuté, už len čakať. Všetko je nedôležité. Len tá  neskutočná voľnosť a ten let. A ten mier okolo.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

xxx

(maz, 23. 6. 2010 23:33)

nie len ten mier okolo,ale aj sloboda!skutocna sloboda a nie ta v telesnej schranke v tom falosnom svete!