CESTA CEZ MEXIKO DO GUATEMALY
1. 4. 2009
Tak som bol za hranicami. Vydýchol som si a zasmial sa. Stratil som síce veľa času, ale predsa lepšie ako čakať do rána a ešte aj platiť. No iný kraj iný mrav a zdá sa, že iný pracovník, iné predpisy. Našťastie to bolo v môj prospech. Bola hlboká tma, veľa som nevidel, ale áut už veľa nešlo, tak som zapol diaľkové svetlá a rozbehol sa. Vedel som, čo mám pred sebou. Mexiko od hora až dole. Čoskoro som zistil, že je aj o jednu vec navyše, na ktorú musím dať pozor. Totiž v Mexiku je pred a za dedinou urobený cez šírku celej cesty betónový hrboľ. Ten je tu na to, aby si šoféri ako ja uvedomili, že treba znížiť rýchlosť. Musel som to chtiac, nechtiac aj v noci akceptovať. Špeciálne, keď som raz na to zabudol a v plnej rýchlosti som na hrb nabehol. Vyhodilo ma, že som napriek popruhom, hlavou vrazil do strechy a tá je poriadne vysoko nad mojou hlavou. Dopadli sme aj s autom, a len vďaka tomu, že je to ťažké terénne auto, to prešlo bez škody. Samozrejme som brzdil, ale auto sa dalo ovládať, nebolo počuť žiadny nový zvuk, tak som ani nezastavoval. Ráno sa mi už išlo lepšie, lebo za svetla sa zdá všetko príjemnejšie, únava prešla. Musel som niekde v meste meniť peniaze, dotankovať a vyrazil som ďalej.
Mexická krajina je skutočne rozmanitá. Nájdete tam všetko. Páčilo sa mi v jednej oblasti, vyzeralo to ako okraj púšte. Boli tu popri ceste búdky a niečo dlhé tam viselo na tyčkách. Zastavil som sa, boli to sušené, alebo údené hady - štrkáče. No nekúpil som, nejako som na to chuť nedostal. Po celodennej jazde som sa vyštveral asi dosť vysoko, lebo som sa predvečerom začal spúšťať do hlavného mesta Mexiko City, čo je podľa mapy 15 hodín nepretržitej jazdy od Hranice USA.
Začínalo sa už stmievať a nezabudnem, ako som z kopca schádzal po diaľnici do mesta. Všade dookola sa začínali zažínať svetlá. Potom nastala tma, ako sa patrí a svetiel bolo stále viac a viac. Všimol som si, že naľavo svetlá neboli a to som obchádzal neobývanú časť, neviem, mal som dojem, ako by som sa otáčal okolo sopky. Na každý pád diaľnica ma doviedla do mesta. Mesto, jedno z najväčších na svete a ten pohyb na cestách tomu aj zodpovedal. Tak som išiel. Snažil som sa ísť stále na juh, s tým, že by som niekedy mal vyjsť na druhej strane. Ako píšem niekedy. Značky som si nevšímal, lebo mi nič nehovorili. Darmo som videl šípku k letisku, keď som nevedel, na ktorej strane mesta letisko leží. No okolo 23:00 som zastavil na čerpačke, dotankoval a snažil sa zistiť, ako sa dostanem ďalej. Zobral som mapu -auto atlas, ale tam toho o Mexiko City veľa nebolo. Pýtal som sa pumpára. Ochotne začal vysvetľovať, ale potom skončil v tom zmysle, to je komplikované, ale počkajte, ja o jednej v noci končím, môžete ma zobrať domov a to je po ceste. Od tadiaľ už je to jednoduché. No nápad sa mi nepozdával. Mexiko v noci, zobrať niekoho do auta a čakať ešte 2 hodiny. Za 2 hodiny už musím byť ďaleko za hlavným mestom. Jaj, myslel som. Tak som sa pustil ďalej, krúžil som, hľadal nejakú pomôcku. Videl som veľkú tabuľu Puebla. S mojimi znalosťami španielčiny som si to preložil ako dediny (pueblas). Nemal som záujem, myslel som, že je to nejaký smer na dediny. Nie, bolo to mesto. Ale aj tak by mi nepomohlo, bolo iným smerom ako som chcel ísť. To som zistil neskoršie. Zbadal som policajta na motorke pri nejakej skupinke, tak som zastal. Ako sa na mňa pozrel, tak som hneď radšej vyrazil. O mexických policajtoch som nepočul nič dobré. Okrem toho, čo sa stalo mne, som to opísal v inej príhode.
No, nebudem to naťahovať. Začalo sa rozvidnievať, keď som mal ten správny smer a pomaly som začal vypadávať z mesta. To som jazdili celú noc, bez zažmúrenia oka po Mexiko City. Určite, keby sedel niekto vedľa mňa a pomohol mi sa zorientovať v meste, bolo by to podstatne kratšie. Ale dávať pozor na dopravu a ešte hľadať cestu, no podarilo sa. Môžem vás uistiť, že celú noc tam bola všade taká premávka, že mám dodnes dojem, že vtedy nikto nespal a všetci sa išli s autami motať po cestách, aby mi to znepríjemnili. Na druhej strane, pri toľkých miliónoch obyvateľov, to je tam asi každú noc. Tak som pokračoval ďalej, smerom na juh a smerom na západ, aby som sa dostal ku hraniciam s Guatemalou na pacifickom pobreží, na Tapachulu.
Nebudem, ani sa nepokúsim popisovať krajinu, kade som išiel. To musí človek vidieť. Ale tú rozmanitosť si človek môže predstaviť už tou veľkosťou Mexika. Zaujímavý úsek nastal už asi 300km pred Guatematelskou hranicou. To už ide cesta po rovine medzi Pacifickým oceánom a pohorím. Lenže aj toto územie je veľmi široké, takže vidíte len rovinu. Podvečer som zastal už tu na rovine a doplnil naftu. Okolo čerpačky bolo hodne kamiónov aj skupinky šoférov. Muž pri čerpačke si všimol, že som sám a začal mi vysvetľovať, že je nebezpečné ísť ďalej na večer, lebo že tam ďalej a ukázal smerom na Guatemalu, sú skupiny zlodejov, čo prepadávajú auta. No, nepotešil ma. Díval som sa okolo a mal som dojem, že asi tí kamionisti urobia nejakú kolónu a vyrazia spolu, alebo nevyrazia. Ale ja som sa ponáhľal. Sadol som teda do auta a čakal, kým niekto vyrazí. Nevyrážal nikto, tak som vyrazil sám. Cestu krásne vidieť možno 20 km dopredu. Čo sa už tu môže stať? Tak som vyrazil. Išiel som pomerne rýchlo, ale snažil som ísť tak, že keby niečo, aby som dokázal skoro ubrzdiť. Začalo sa rýchlo stmievať, ako je zvykom už bližšie k rovníku, alebo v trópoch, lepšie povedané, mal som už zažaté svetlá, tak ma utešovalo, že nebude vidieť aké auto ide. Išiel som pár hodín, keď som zbadal ďaleko vpredu koncové svetlá auta. Bolo to vidieť na ďaleko, lebo tam príde skutočne jedna zatáčka po 20 km, keď nie viac. Spomalil som a dával pozor. K svetlám som sa približoval a bolo jasné že tam stojí nejaké auto. Zastal som možno kilometer, možno viac pred autom a čakal. Nemal som ani chuť, ani odvahu ísť ďalej. Neviem, koľko som čakal, pripravený vyraziť spiatočkou dozadu, keby bol treba. Ale čakal som dlho. V spätnom zrkadle som zbadal svetlá. Blížilo sa nejaké auto a potom som zistil, že viac. Na toto som čakal. Určite nejakí domáci, čo to poznajú a keď nie, bude nás viac. Autá sa priblížili, vyrazil som za nimi. O chvíľu sme sa priblížili ku kamiónu, ktorého zadné svetlá som videl. Zadné nákladné dvere otvorené, vzadu sú traja chlapi, jeden z boku pri kabíne šoféra a jeden kýval, aby sme išli ďalej. Jasné čo robili. Nejako sa im podarilo zastaviť kamión, na bočnej ceste mali svoje autá a prekladali tovar. Ešte že boli takí seriózni a nám ostatným kývali nech ideme ďalej. Veď som aj išiel. Ani ma nenapadlo zastaviť, alebo sa tváriť odvážne.
Potom som prišiel za nejakú dobu na Guatemalskú hranicu. Ešte bola na moje prekvapenie otvorená aj keď to bola Pan americana. A ako som aj neskoršie zistil nebolo to pravidlo. Na niektorých colniciach sa nerobilo ani cez obed, lebo šéf sa išiel najesť a bez neho by sa tam mohli robiť podvody. Nechcem tým na žiaden pád povedať, že keď tam bol on, podvody sa nerobili. Problém bol len v tom, že šéf chcel, aby peniaze končili u neho a nie u jeho zamestnancov. Tu to bolo iné. Hranica otvorená, aj keď bolo už možno 22 hodín. Zobral som si papiera a vyšiel do budovy. Vyzeralo to sľubne. Colníčka začala vypisovať moje údaje a hlavne od auta. V tom sa opýta, akú mám značku. Hovorím z USA. Kovovú? Nie, odpovedám. No to som nemal. Odložila veci, že to musím počkať na šéfa. Prečo? Lebo s takou značkou nemôžem ísť do Guatemaly. Hovorím, ze v Guatemale si idem auto prihlásiť, aby som dostal ich značku. Nie a nie... Mám čakať na šéfa. Kedy príde? Ráno o ôsmej hodine. Do čerta. Tak už som skoro pri cieli a zostanem trčať na hranici. Pre vlastnú sprostosť. Skúšal som znovu. Povedal som, že značka síce vyzerá ako z papiera, ale je kovová. Nič. Toto je problém, s ktorým sa stretnete často medzi latinos. Korupční, zlodeji, ale pred cudzincom zahrajú na takého poctivca, že by ich človek hneď zaradil medzi svätých. No čo, skúšal som s peniazmi. Nič. Jednoducho nič, ale asi to tak malo byť, lebo som vliezol do auta pred rampami a zaspal po dlhom čase.
Ráno som sa zobudil a čakal na šéfa colnice. Podľa dohovoru s manželkou, som sa mal s ňou už včera večer stretnúť v Guatemala City. Tak som jej aspoň zavolal, že som na hranici a za pár hodín prídem. Teda pozorovať činnosť na hranici, to je zážitok. Musíte pozbierať 5-6 pečiatok, aspoň v tej dobe. Mám obavy, že teraz to bude viac. Nie je jasné, kde tie pečiatky dostanete a ani nie je jasné v akom poradí sa majú zbierať. V tom je ten fígeľ. Na to sú tam ľudia, čo s vami dohodnú sumu a rozbehnú sa pre pečiatky. Samozrejme, potom už nerozhoduje poradie, ani rada. Títo ľudia vedia, koľko ktorému colníkovi zaplatiť a vec je vybavená.
Konečne prišiel šéf . Prijal ma hneď, akurát sedel vyvalený v kresle a čistič topánok mu čistil topánky. Pozrel na mňa, povedal 20 dolárov. O 5 minút som bol za závorou. Idioti, keby si tam vycapili cenník (akože to nikdy neurobia, lebo sú kresťania), tak tam nechám peniaze a som preč. Problém nastal až na druhy deň, ale to neskôr. Ešte chvíľu som išiel po rovine na strane Pacifiku v Guatemale a potom sa začne cesta do kopcov. A to poriadnych, okolo sopiek, ale krásnym prostredím. Vlastne Guatemala je veľmi krásna a tiež pestrá krajina. No a za pár hodín som našiel manželku a cesta bola ukončená, na chvíľu. Nakoľko to povolenie na auto bolo len asi na mesiac, tak sme sa najprv išli popozerať po Guatemale, hoci sme to už predtým raz absolvovali, teraz s vlastným autom, to bolo viac možností, tak sme to využili. Potom sme začali vybavovať zmenu značky. To si človek musí predstaviť v štáte, kde je všetko koncentrované v pár rukách. Keď sme nepochodili už ani na ministerstve, tak sme boli na konci. Chceli kovovú tabuľku z USA. Situáciu rozhodla manželka. Tak ideme do USA, pre kovovú tabuľku. Cez celé Mexiko? No a? A zase naspäť? Veď máme čas. Aspoň ho lepšie spoznáme. Rozhodnuté, pôjde sa pre kovovú autoznačku do USA. Kto nemá v hlave, alebo dobré informácie, musí mať dobré auto. Tu, na Americkom kontinente.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.