Choď na obsah Choď na menu
 


     Spomenul som si, že má prísť ten kamarát. Celkom som na to zabudol. A už muselo byť dosť hodín. Ale oni ma pustili na zem, ako som si predstavil, neďaleko cesty. Teda  chcú čakať, až ma niekto pôjde hľadať. No tu som to už videl jasnejšie. Vedel som, že ma manželka nepôjde hľadať, to sme mali tiež dohodnuté a keď, tak možno by išla s priateľom. Mal som dojem, že už sú tí kriminálnici len dvaja. Asi preto, že ma napadlo, že jeden išiel asi preč s krovinorezom, lebo s tým by sa ťažko utekalo a predsa aspoň niečo.  Bol nový  a skoro toľko cenove, ako pištoľ. Ale toto, že boli už len dvaja, som sa asi sám seba presvedčil, keď sa potom krovinorez nenašiel.
     Na každý pád som ležal zviazaný na zemi, teraz už blízko cesty. To som už začal uvažovať o tom, že môžu po ceste prepadnúť aj priateľa, ale nezdalo sa mi to, lebo on vždy prišiel autom a nešiel by sem tak ďaleko pešo. Okrem toho viem, že je stále ozbrojený s pištoľou. Neviem posúdiť, koľko uz prešlo hodín, už ma nebili, nekopali, už sa len čakalo ako to dopadne. Nerobil som si nádej. Otázka bola, čo bude ďalej.
     Po dlhom čase, možno pre mňa, som začul z ďaleka hlas priateľa. Bol ďaleko a volal moje meno. Strážca mi priložil pištoľ na ľavý spánok a povedal, nech sa neopovážim ozvať. Začal som rozmýšľať. Keď dostanú aj priateľa, tak sme dvaja mŕtvi. Priateľ má zbraň, tá im bude stačiť, o dom sa už starať nebudú. Počítal som, že už musí byť dobrý podvečer a tu sa stmieva veľmi rýchlo. Hlas priateľa sa ozval už bližšie. Zase buchnutie pištoľou do spánku. Polícii sa to potom nezdalo, že som nemal pištoľ na zátylku. Nie, mal som na ľavom spánku, hlavou som bol otočený kolmo na cestu. Strážca musel byť dole vedľa mňa skrčený, aby ho nebolo zďaleka vidieť.
     Teraz som si predstavil, že chcú priateľa prekvapiť tak, že ma zbadá s pištoľou na  hlave. Zase moje meno už podstatne bližšie. Predstavoval som si v pamäti, kde sa asi nachádza. Už som bol rozhodnutý. Keď bude tak blízko, podľa mojej predstavy, že ma bude počuť, musím zakričať. Vedel som, že ďaleko ma nebude počuť, lebo som bol tvárou do zeme. Mal som čas rozmýšľať, ako ho upozorniť. Musí to byť jedno slovo. Hoci potom bude počuť výstrel, ale aby bol pripravený. Rozmýšľal som jasne, ako keby o nič nešlo. Musím dať šancu kamarátovi, zachrániť ho. Už som počul moje meno zblízka. Teraz. Ale neviem prečo, neviem kto mi to vnukol. Povedal som potichu strážcovi rozkazovačne „Uteč, zachráň si život.“ Hneď nato som zakričal „Danger“ Nebezpečie. Čakal som výstrel, ale asi som tak prekvapil s tým, čo som povedal strážcovi, že prepásol čas stlačiť  a rozbehol sa preč. „O.K,“ zakričal priateľ. Traja muži so zbraňami, zakričal som a šúchal si tvár o zem, aby som si dal dole šatku z očí. Keď sa mi posunula  a zdvíhal  sa na kolená, videl som predo mnou prichádzať priateľa s pištoľou v ruke. Bolo to voľné priestranstvo. Zbadal ma a prišiel ku mne, to som už bol na kolenách. Začal mi rozväzovať ruky. Hovorím mu s nožom, odpovedal, že nemá. Jednu ruku som mal ako tak voľnú a zdvihol som hlavu. Aj bez okuliarov, som videl pár metrov predo mnou jedného za stromom a mieriť na nás s pištoľou. Asi som sa trhol, alebo oslovil priateľa, lebo prestal rozväzovať a zdvihol sa.
     Rozbehol sa smerom k tomu za stromom a už začala prestrelka. Ja som kľačal na kolenách a rýchlo pokračoval v rozväzovaní. Pozeral som na ten súboj. Ten kriminálnik bol za stromom, iného som nepostrehol, ale ani som sa neobzeral. Neviem, snáď padlo 20 výstrelov. Kamarát sa zrazu zastavil a otočil späť ku mne. Zapotácal sa. Keď prechádzal okolo mňa za mňa, otočil som sa k nemu a postavil na nohy. Začal  padať. V ruke držal pištoľ. Načiahol som sa po nej a chytil ju v jeho ruke. Držal ju. Potom sa pozrel na mňa a keď videl, že som to ja, tak ju pustil. Otočil som sa a postojačky som začal strieľať ja. Bez krytia, ako som si potom uvedomil. Ten za stromom strieľal  po mne tiež. Potom sa rozbehol preč dozadu z kopca dole do blízkej džungle. Nevidel som nikde ďalších a už na nás nikto nestrieľal.
     Pomaly, ešte so zviazanými nohami som malými krokmi prišiel k priateľovi. Sedel na zemi. Držal si krk. Mal priestrel krku, ale mohol dýchať a rozprávať. Nekrvácal, tak to nebolo podľa mňa nebezpečné. Len som mu povedal, to nie je zlé a ako sa dalo som sa preskackal k miestu, kde som vedel, že mám starú mačetu. Ale bez okuliarov som ju nevidel. Našťastie sa tam zablysol kúsok skla, tak som si prerezal šnúrku na nohách a bežal k domu. Manželke som zakričal nech zavolá políciu a požiarnikov, že je prepad. Zobral som revolver, obväzy a bežal naspäť. Hore, dole, neviem snáď 5 minút, taká situácia dá veľa sily. Dobehol som skratkou za kamarátom a oviazal som mu krk, ale začal si dávať obväz dole, asi to viac bolelo a ukázal mi, že má ešte jednu ranu v bruchu. Chcel auto. Mňa vtedy vôbec nenapadlo ísť hore autom.    
     Tak som zbehol rýchle dole a hneď sa vrátil s autom. Kamarátovi sa išlo ťažko, ale ako bývalý vojak, mi ukázal, ako sa na mňa zavesí a išli sme. Bol robustnejší ako ja a pred autom sme spadli a bol problém mu pomôcť vstať a nastúpiť. Dole pri dome už bola manželka priateľa, bývajú neďaleko a musela počuť streľbu. Sadli sme do auta a asi po dvoch kilometroch už išla sanitka, tak sme priateľa preložili na nosidlá a dali do sanitky. Až neskoršie som si uvedomil, že do sanitky dozadu k nemu nikto nenastúpil. To bola sanitka od požiarnikov a tí sú len na transport. Išli sme za sanitkou a keď sme prišli do nemocnice, priateľa už mali na ležadle na pohotovosti. Lenže, to by ste si museli predstaviť, v kúte sa napchávala asi 200 kilová doktorka, čo sa ku nemu ani nezdvihla. Uvoľnil som mu opasok, topánky a reval na personál, nech mu dajú infúziu a niečo robia. Priateľ tam zomrel asi za pol hodiny, bez toho, aby mu lekári a personál niečo urobili. Vlastne ho zabili oni. Pozrel sa na mňa, celkom jasným, zvláštnym pohľadom. Akoby sa mu oči zasmiali. Taký pohľad, ako by chcel povedať: „to bolo, čo?“ Takéto pohľady majú hráči po vyhratých zápasoch. Možno sa tešil, že ma zachránil. Na ten pohľad nezabudnem. Za cely čas od zranenia ani raz nevzdychol, ani raz si nesťažoval. Bol asi v hlbokom šoku, ale netrpel.
     V tej najposlednejšej nemocnici v meste by ho zachránili, ale my sme kázali do najlepšej. Dúfam, že tí lekári tam zabíjajú ďalej ľudí, len nech to nerobia cudzincom. Priateľ bol z USA. Čo k tomu dodať? Možno spomenúť náhody, čo hrali v tomto prípade veľkú rolu. Ja som nemal zbraň. Nemohli naštartovať ten krovinorez. V ten deň prišiel ten priateľ, hoci niekedy neprišiel ani za dva týždne. Prišiel pešo, inač chodil vždy autom. Keby išiel hore s autom, má čierne sklá, určite by tí ušli, lebo by nevedeli, kto a koľko ľudí ide v aute. Len jeho žena chcela ísť niekde s autom, tak jej ho nechal doma, ešte musel poskladať  z neho preto ťažké veci. Manželka ale potom s autom aj tak nikde nešla, neviem prečo. Toho stolára, pre ktorého  sa  toto stalo, mi odporučil práve tento priateľ. Keď som polícii dával priateľovu zbraň, zistili, že už bola bez náboja. Ja som vystrieľal posledné náboje. Keby som chcel streliť ešte raz, tak by ten za stromom zistil, že nemám náboje a boli by sme v jeho rukách. Našťastie sa po mojom poslednom výstrele rozhodol utiecť.
     Toto sa stalo 4. januára. Pred Vianocami, chcela priateľova manželka, aby kúpil nový stromček na Vianoce. Povedal, že starý je dobrý. Ona mu povedala, že chce mať stromček, lebo že má dojem, že na budúce Vianoce už nebudú všetci spolu. Priateľa to zarazilo a kúpil ten stromček. Ostatní Američania v meste hovorili, že ho nechala zabiť jeho žena. Neverím na toľko náhod. Na štedrý večer bol u nás a jedol s nami. Prvý a posledný krát. Prišiel na Nový rok zablahoželať a išli sme aj s mojou manželkou prvý raz takto spolu hore, až tam, kde sa potom stal prepad. Ešte mu hovorím: „pozri, ako to mám tu všetko pekné čisté a nikto ma ani nepochváli.“ Povedal: „Dobrá práca.“
     Zdá sa, že všetko má svoje pravidlá a svoj čas. Môj čas asi ešte neprišiel. Priateľovi sa uzatvoril kruh. Voľakedy bol alkoholik, teraz roky nepil. Predtým sa nestýkal s rodinou, v ten rok sem za nim prišiel aj jeho brat a jeho matka. Tá tu bola u neho aj vtedy, keď zomrel. Nestaral sa o svoju rodinu a deti. Tu si zobral za ženu domorodku s dvoma deťmi a veľmi sa im venoval. Bol roky vojak a zomrel ako vojak.  Tak nejako to už v živote chodí. Bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, ale presne to bol asi jeho osud. Keď príde náš čas, tak tiež budeme na tom zlom mieste, ale nič na tom nezmeníme. Ten čas bude správny.
     Chýba mi priateľ. Som rád, že som mu dal čas, že sa mohol pripraviť. Nemusel stáť pred otázkou ako sa zachovať, keby mal zahodiť zbraň, lebo že ma ináč zastrelia. Aspoň toto ma trochu uspokojuje. Pri rekonštrukcii som zistil, že musel mať predtuchu a už predtým pripravenú natiahnutú zbraň, lebo by som musel počuť, keby ju naťahoval, ako to bolo počuť u policajta. U neho som to nepočul. Potom mám dojem, že ho musel zraniť z boku môj strážca, ktorý musel byť na boku niekde skrytý. Priateľ strieľal čelne a rany mal z boku. Kde mohol byť ten môj strážca skrytý neviem a ani polícia. Nemajú totiž žiadny prístroj na hľadanie nábojníc a z celej prestrelky sa nenašla ani jedna nábojnica. Polícia nezistila nič. Nemôžu pritlačiť stolára, lebo aj tu majú zákony a ochrancov ľudských práv, čo sa starajú o kriminálnikov, miesto toho, aby chránili ľudské práva slušných ľudí. Ale takýchto idiotov, sa nájde dosť v každom štáte.
     Mal som kamaráta, ktorý dal za mňa život. Nemá každý takého kamaráta. Takých nie je veľa. Napriek tomu, že som na neho hrdý, nie je to dobrý pocit. Bol by som radšej ja na jeho mieste. Ešte asi neprišiel  môj čas. Ale aj tak je to už iné, už mám dojem, že presluhujem.
                                                                                                                         
Hn/3/2/07

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.